Liga za duševné zdravie SR

Michal Dočolomanský (2007)

(na vernisáži Ligy)

Liga: Vidno vás na doskách národného divadla, vie sa o vás, že trávite čas na chalupe, pôsobíte veľmi pokojným dojmom. Hrá pri tom všetkom duševné zdravie nejakú úlohu?
M. D.: Samozrejme, to duševné zdravie sa utužuje na tej chalupe, v prírode. Je síce pravda, že aj tam sú niektoré komponenty, ktoré vedia človeka vyviesť z rovnováhy, napr. novinári. Je to ale kontakt s prírodou, ktorá mi dáva vnútornú silu.
Prechádzky do lesa, hubárčenie, pohľad na robotu, ktorú som urobil na chalupe, na záhrade. Duševné zdravie má, samozrejme, veľký význam pri tej rovnováhe, resp. pri tom, že pôsobím pokojným dojmom.
Liga: Keď to tak človek počúva - nerozmýšľali ste nad tým, spojiť to vaše nadšenie pre pobyt na chalupe a v prírode s propagáciou tejto činnosti?
M. D.: Kdesi som čítal: Bože daj mi silu, aby som mohol veci, ktoré viem zmeniť, zmenil. A veci, ktoré nemôžem meniť, aby som nemenil. A daj mi rozum, aby som tieto dve veci vedel od seba odlíšiť. My sme tento program mali v televízii. Napríklad program Chalupárium. Ale jednoducho to stiahli, neboli na to peniaze. Všetko to, na čom sa nedá zarobiť, televízia likviduje. Naša tvorba už vlastne neexistuje. Ani snaha to propagovať - to proste nejde.
Liga: Máte nejaký recept, ako si udržovať dobré duševné zdravie?
M. D.: No nie je zanedbateľný slogan "V zdravom tele zdravý duch". Predovšetkým sa snažím, aby aj tá moja telesná schránka trošku vyzerala, aby som bol trošku vo fyzickej kondícii. Aj psychika je potom na tom lepšie. Ale je tu veľa príležitostí, ktoré človeka vedia rozhádzať, duševne devastovať. Tu musí nastúpiť rozum a povedať si, že to takto nejde - to je môj recept. Odhadzujem to zlé od seba. Snažím sa na to nemyslieť, snažím sa žiť tak, ako ja chcem. Poviem si, že sú to nepodstatné veci. Ja som tu, mám sa dobre, ja sa chcem mať dobre, všímať si krásne veci, pozitívne myslieť. Ale to musí byť vedome, to si musí človek v sebe vypestovať. Zo všetkého sa tešiť, aj z maličkostí. Život je mozaika z drobných kúskov šťastia, len ich musím vidieť.
Liga: Je veľa ľudí, ktorí tu mozaiku vidia, ale je nevedia poskladať.
M. D.: Ona sa im poskladá ale sama. Ja iba musím tie malinké štvorčeky tej mozaiky vidieť. Sú na každom kroku. Idem do práce, vidím pohodenú tehlu. Poviem si: to je krásne vyrobená tehla, ako bola vypálená, koľko rúk sa jej dotýkalo. Alebo rozkvitne orgován, prvý orgován. Musím sa pri ňom zastaviť a potešiť sa. Ale ak ho nevidím, hoci prejdem okolo, tak veľa pekných a dobrých vecí mi odíde a ja tu mozaiku neposkladám.
Liga: Čo by ste odkázali naším čitateľom na základe vašich životných skúseností?
M. D.: Hm, ja nie som ani psychológ ani psychiater. Všetko, čo mi robí zle je nepodstatné. Všetko také odhoďte od seba preč. Hľadajte iba tie veci, ktoré vám robia dobre. Ja to takto robím. Takéto veci si všímam a nad nimi sa pozastavujem.
Liga: Ďakujem za rozhovor.

Lucia Lužinská a Boris Čellár (2007)

(na koncerte Ligy)

Liga: Lucia, pred koncom koncertu som si všimol vo vašej tvári úžasný milý výraz šíriaci radosť. Čo sa udialo? Borisa sa opýtam, či vie, že jeho prežívanie hudby sa odzrkadľuje aj v jeho tvári. Spieva a hrá aj duša?

Lucia: A už ste si aj odpovedali. Keď sa stane, že vznikne interakcia medzi hudobníkmi na pódiu, vtedy jeden ovplyvňuje druhého. Ja som sa dnes veľmi uvoľnila, snáď to bolo aj prostredím, atmosférou a zložením kapely. V jednej chvíli sa mi stalo, že som kreatívne začala tvoriť čo ma o sekundu neskôr normálne prekvapilo. O tom je džez. Nestáva sa to často, že sa človek inšpiruje sám sebou, že nemá všetko pripravené. Jednoducho To príde a prinesie spokojnosť - preto ten výraz v tvári.

Liga: Naznačujete tým, že ak má človek problémy, mal by sa venovať džezu? Pomôže mu to?

Lucia: Človek by sa mal určite venovať kreatívnej činnosti. Čítala som, že umenie nie je na to, aby človek niečo napodobňoval. Je na to, aby poukazovalo a vytváralo. Každý človek je jedinečný a keď niečo odhalí zo svojho vnútra a nebojí sa "byť prichytený pri čine" - vtedy to človeka vnútorne oslobodzuje, a to tiež prispieva k duševnému zdraviu. Je to aj v inom umení, ale džez je v tomto úžasný, pretože je postavený na improvizácii.

Liga: Keď ste smutná, nemáte extra dobrú náladu ale máte zaspievať pesničku, ktorá má znieť veselo - čo urobíte?

Lucia: Pódium je magické miesto. Kým vystúpim na pódium, snažím sa všetko predýchať. Pán Huba ma ešte na herectve naučil, že ak máš dôvod divákom niečo povedať, tak máš dôvod vyjsť na pódium. Ak nemáš tento dôvod, tak tam nechoď. Ak ja som smutná, nevychádzam s tým na pódium. Poviem si, že mám šancu ukázať divákom niečo pekné, a to spätne ovplyvní aj moju náladu.
Boris: Pódium je priestor, kam človek vyjde a má možnosť sa otvoriť. Má možnosť ukázať svoje pocity, trošku sa odhaliť. Tie tváre, ksichtíky - to k tomu patrí. Ak chcem vyjadriť napr. smútok, určite sa mi to objaví v tvári. Pekná príhoda sa nám stala, keď sme hrali na jednej vernisáži výstavy fotografií (fotografi nafotili tváre džezových hudobníkov). Bolo tam veľmi veľa fotografov, či už vystavovateľov alebo ich kolegov. Poviem vám, taký pocit nezažívajú ani hviezdy v Hollywoode, keď vystupujú na červený pokrovec. Vo chvíli, keď som hral sólo, "pocítil" som na sebe 25 bleskov, akonáhle som vystrúhal nejakú grimasu.

Liga: Dnešný svet je veľmi uponáhľaný. Vidíme to aj na množstve mailov, ktoré píšu ľudia odborníkom do Ligy. Máte nejaký recept, ako trošku pribrzdiť?

Lucia: Človek vie, že je to nebezpečné. Ale do istého obdobia si to nepripustí. Potom príde taký moment, kedy sa vám zdá, že sa z toho zbláznite. No príde strih ako vo filme a uvedomíte si, aké je to absurdné. Tu mi veľmi pomáhajú členovia mojej kapely, vyžarujú pokoj. Sama sa učím, ako ovládnuť svoju vnútornú energiu aby ma nezničila. Naopak, aby som si život aj užila.
Boris: Snažím sa nájsť si 30 minút denne, utiahnuť sa do kútika a tam si nájsť cestu sám k sebe. Mne sa to deje aj počas cvičenia na gitaru.
Lucia: Boris tvrdí, že aj keď cvičí, a teda keď pracuje, musí si to vedieť užívať. Chcem však povedať, že aj fyzický pohyb je veľmi dôležitý. Deti sú dnes lenivé a z toho pramení veľa chorôb. Ja sama chodím do telocvične.

Liga: Keby ste raz zistili, že ste v problémoch, ktoré už sami nezvládate, išli by ste za odborníkom?

Lucia: Áno, neváhala by som. Už som to v živote využila.
Boris: Mal som pred rokmi také čierne obdobie, vtedy som sa s tým nikomu nezdôveril. Ale napokon mi veľmi pomohla láska, prvé zamilovanie.

Liga: Ďakujem za rozhovor.

Martin Knut (2006), predseda správnej rady Ligy, aktualizované

(odovzdávanie cien)

Ako ste sa k Lige za duševné zdravie dostali.

Oslovil ma môj priateľ Peter Breier (psychiater, pozn. autora), ktorý potreboval propagovať istú činnosť a akcie v oblasti duševného zdravia. 7. apríla 2000 bol WHO (Svetová zdravotnícka organizácia, pozn. autora) vyhlásený oficiálny Medzinárodný deň duševného zdravia. A odvtedy sa traduje aj moja spolupráca s Ligou – v podstate som autorom myšlienky jej založenia.

Čo bolo impulzom pre jej vznik?

V rámci inej agentúry som rozbiehal kedysi aj Ligu proti rakovine s p. Sirackou, kde som organizoval jej kampane a nástup prvé dva roky. Keďže p. Breier vedel, že s tým už mám skúsenosti a chcel sa poradiť ohľadne toho 7. apríla 2000, keď WHO odporúčala v jednotlivých krajinách robiť určité kampane (témou bola myslím schizofrénia), oslovil ma. Ja som mu vtedy hovoril, že to je veľa práce a chce to veľa energie a ak to má byť „politicky“ kryté a robené systematicky, tak to treba robiť pod jednou hlavičkou - navrhol som teda založiť Ligu.


Liga teda funguje už niekoľko rokov – aké sú doterajšie výsledky?


Od roku 2000 sme pomalými krokmi začali budovať štruktúru, dnes máme svoj ročný rozpočet, ľudí, z vyzbieraných peňazí sme kúpili priestory od mesta, máme prednáškovú sieň a nejaké kancelárie, také nevyhnutné zázemie. Pôvodne sme mali jednu kampaň – začínali sme na jar, ale po dohode s Ligou proti rakovine, ktorá „obsadila“ 7. apríl, sme prešli na druhú stranu kalendára a začali pôsobiť na jeseň. 10. október je Svetovým dňom duševného zdravia. Mediálny tlak však bol natoľko silný, že sme akcie rozšírili a robíme ich v podstate po celý rok.

Hlavná činnosť spočíva v čom?

V detabuizovaní javov, ktoré spoločnosť príliš nechce vidieť, nepotrebuje počuť, zastupujeme aj určité funkcie štátu, ktoré nerieši, prinášame informácie pre pacientov, pre ich príbuzných, aby vedeli, ako sa správať, ak majú doma duševne postihnutého človeka... Tých tém je veľmi veľa, hlavná myšlienka však spočíva v tzv. edukácii prostredia. Prvé roky to bolo viac menej takým odborným smerom, dnes chceme spoločnosti zrozumiteľne vysvetľovať, čo treba robiť, aby duševné zdravie ostalo duševným zdravím – teda uprednostňujeme prevenciu.


Z čoho žijete a z čoho realizujete jednotlivé aktivity?


Máme príjem raz ročne z veľkej pouličnej zbierky Nezábudka, peniaze prichádzajú z 2% daní občanov i firiem, ktorí sa rozhodnú pre našu organizáciu. Pomáhajú i farmaceutické firmy a máme aj osobných darcov, ktorí majú skúsenosť s duševnými problémami v blízkom okolí.



Verejnosť však má negatívnu skúsenosť s Kontom nádeje, kde sa peniaze spreneverili a rozhodoval o nich i člen podsvetia. Aká je záruka, že sa to isté nemôže stať i u vás?

Máme vymyslenú takú štruktúru riadenia, ktorá to de facto neumožňuje. Kontrolujú nás autority, ktorí si nemôžu niečo takéto dovoliť. Sú tam ľudia ako Martin Bútora, Martin Huba, Jozef Jankovič, Anton Srholec a ďalší -čiže mienkotvorné postavy, ktorým 2 x ročne predkladáme prehľad všetkých finančných tokov. Vydali sme sa na veľmi ťažkú cestu a bez peňazí to naozaj nejde.

Viem, že organizujete aj pravidelné prednášky...

Áno – presnejšie – sú to diskusné večery určené pre verejnosť v priestore Ligy alebo na iných fórach ako sú festivaly, veľtrhy a pod.


Svojho času som čítal, že ste s istou farmaceutickou spoločnosťou zorganizovali výtvarnú súťaž pre pacientov s duševnými poruchami. Prihlásených bolo cca 786 diel od 160 pacientov. Nejaké diela sú vraj vystavené v galérii Nezábudka.

Tá firma je kultúrne a filantropicky osvietená nadnárodná spoločnosť. Našli sme tam spriaznenú dušu, ktorá tieto aktivity podporuje a na základe jej osobného nasadenia sa podarilo sprevádzkovať galériu Nezábudka, ktorá raz štvrťročne realizuje skupinové, resp. sólové výstavy výtvarníkov s duševnými poruchami. Pomáha im to prekonávať vlastný osud, pretože cez papier a farby sa dokážu vyrozprávať. My sa to snažíme odborne garantovať a viesť. Pracujeme na tom, aby mali vlastný priestor, je totiž veľmi zaujímavé a príjemné sledovať na vernisážach týchto umelcov, kde to môžu ukázať svojim známym a návštevníkom.

Vlastné aktivity vyvíjate aj na hudobnom festivale Pohoda. Budete tam figurovať aj tento rok?

Áno. Tohtoročný koncert bude v diskusných témach naozaj zaujímavý. Zúčastňuje sa tam veľa mladých ľudí a tak aj názvy tém a samotný jazyk prispôsobujeme tejto cieľovej skupine, aby sme im problematiku prevencie a uvažovania nad vlastnou dušou sprístupnili.


Ozaj – prečo je symbolom nezábudka?

Aby ľudia nezabúdali, že bez duševného zdravia nemôže existovať ani to fyzické.

Vaše internetové stránky sú ladené do veľmi príjemných farieb... bol to zámer?

Modrú so žltou vnímame ako farby nádeje, pokoja a kľudu. To sú hodnoty, o ktoré sa vlastne vo svojej činnosti aj snažíme.

Ďakujem za rozhovor.

Pôvodne písané pre blog.sme.sk, autor Karol Sudor

Ján Króner (2005)

(spolu s Katikou)

LIGA: Pán Króner, čo robíte, keď ste smutný?
J.K.: No to je zaujímavá otázka. Čo robím, keď som smutný? No smútim, alebo sa snažím rozveseliť nejakým spôsobom.
LIGA: Máte nejaký recept, ako to urobiť?
J.K.: Už roky mám jeden geniálny recept, ato je moja trojročná dcéra. Snažím sa dostať do jej blízkosti a keď som s ňou, tak ma všetky zlé nálady prejdú.
LIGA: Ľudia spomínajú v súvislosti s deťmi, že keď sú väčšie, je s nimi viac starostí ako radostí. Je to snáď náznak toho, že treba mať malé deti okolo seba.
J.K.: Nie, mne sa podarilo mať aj dospelého syna, aj také trojročné dievčatko, čiže nemám s tým starosti. Hovorí sa, že malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti, ale ja mám také šťastie, že v podstate nemám s nimi ani s jedným veľké starosti.
LIGA: Čo urobíte, keď zabolí duša?
J.K.: Záleží podľa toho, ako to vidíte (keď zabolí zub, ideme zubárovi, keď zabolí duša...). Ja napríklad viem, čo je to slovo depresia, ale nie len ako odvodenina od spojenia „mám depku“ - akože som smutný. Mávam občas depresiu ako diagnózu, a práve v tej prvej fáze, keď viem, že to na človeka ide, keď sa začínajú blížiť také úzkostné myšlienky plné strachu, tak hneď vyhľadám odborníka – lekára psychiatra, a ten mi doteraz vždy pomohol.
LIGA: Vieme, že z Vás vyžaruje optimizmus. Okrem toho, čo ste spomínali máte ešte aj iný recept?
J.K. Ja sa snažím byť optimista, snažím sa rozdávať okolo seba radosť. Mám pocit, že je to moje poslanie, alebo vôbec poslanie nás hercov a usilujem sa o to. Teším sa z každej maličkosti, preto som hovoril aj o tých deťoch. Keď som chvíľku s mojou trojročnou dcérkou, a vidím, ako ona vníma úžasne úplne obyčajné veci a aké sú pre ňu fascinujúce, tak sa človek vráti do detstva a zistí, že naozaj je všade okolo krásne.
LIGA: Ďakujem za rozhovor.

Maroš Kramár (2005)

LIGA: Maroško, poznáme Vás ako šíriteľa optimizmu a dobrej nálady. Ako to robíte?
M.K.: To je jednoduché. Ja som si zobral takú zásadu do života, že netreba otravovať druhých ľudí svojimi problémami. Každý ich má dosť, nikto mi na ulici nepomôže len tak.
LIOGA: Keď neotravujete druhých ľudí, tak koho potom otravujete?
M.K.: Sám seba.
LIGA: No dobre, ale to môže ísť po čase na nervy.
M.K.: No a čo! Idem si niekedy na nervy, preto idem medzi ľudí.
LIGA: Vedeli by ste dať nejaké odporúčania tým, ktorí sú večne smutní, neusmejú sa, človek z nich nedostane pozitívny prejav...?
M.K.: Ťažko týmto ľuďom radiť, lebo to je už v ich povahe vypestované. Ťažko pretvárať človeka, raz keď je taký. Ale v každom prípade zabudnúť na problémy, alebo zahodiť ich za hlavu, ísť do divadla na dobrú komédiu, do kina, zabaviť sa trošku medzi ľuďmi, vyrozprávať sa. Keď už je veľmi zle, treba ísť za nejakým odborníkom, ktorý poradí.
LIGA: Pomáha herectvo a všetko čo s tým súvisí k pozitívnej nálade? Lebo viete, vy musíte byť aj smutný ako herec...
M.K.: V tomto zmysle je to veľmi ťažké povolanie, lebo veľakrát my odhaľujeme tú dušu, my sa pitváme sami v sebe a tie skúšky bývajú veľakrát bolestné - keď to človeku nejde, alebo keď si nerozumie s kolegami alebo s režisérom. Predsa len je to duševná robota, takže veľakrát je to aj bolestné. Keď sa podarí výsledok a keď tam je ten súzvuk s hľadiskom, s tým množstvom ľudí a je úspech, tak je to najlepší liek.
LIGA: Vidím v tomto istú podobnosť medzi hercom a psychiatrom...
M.K: ...Určite (smiech)
LIGA: Ďakujem za rozhovor.

Petra Polnišová (2005)

LIGA: Že vraj ste veselosť sama. Čo musí mať človek v duši, aby to o ňom povedali?
P.P: A viete, že na toto vôbec neviem odpovedať? Mám pocit, že mne osobne, a mojej veselosti pomáha veľký základ, ktorý mám od detstva. Neviem, prečo, už od detstva som bola veľmi veselá. Musím ale priznať, že ja som taký cholerický typ človeka. To znamená, že ja mám 10 dní výbornú náladu a ďalšie dva, alebo tri dni som taká mizantropická. Riešim to tak, že som sa naučila s tým žiť - jednoducho, nie každý deň je nedeľa.
LIGA: Keby ste boli lekárka a prišiel by k Vám do ordinácie taký smutný- presmutný pacient. Čo by ste mu tam napísali?
P.P: Napísala by som mu, že ak má nejakého priateľa, tak zobrať toho priateľa a niekam ísť, napríklad do Tatier. Ja tam naozaj rada relaxujem, aj v Slovenskom raji. Ísť voňať prírodu, oddýchnuť si od všetkého, čo tu je, porozmýšľať nad sebou, usmiať sa...
LIGA: Ja som počul, že ohovárate samú seba a nadávate, že máte stres z nakupovania. Ako to je?
P.P: Ja mám veľký stres z nakupovania, pretože aj ja podlieham momentálnym trendom. Vidím okolo seba tú nádheru, prídem do obchodu a v tom zistím, že ja si nemám čo na seba kúpiť a cítim sa tam naozaj škaredá a najhroznejšia na svete - aj takéto veci dokážu človeka veľmi rozladiť. Preto neznášam nakupovanie. Takže si ho rýchlo odbijem ale potom si poviem, že je to sranda. Niečo na seba mám, a to je hlavné... (smiech).
LIGA: Čo by ste odkázali všetkým smutným?
P.P: Joj, to je veľmi ťažké, lebo ja naozaj poznám niekoľko veľmi smutných a to nechcem zľahčovať. Odkázala by som im, že všetci veľmi smutní, ktorí ešte nevyhľadali odbornú pomoc, tak utekajte. Poznám ľudí, ktorí ju vyhľadali a ktorým sa naozaj zmenil život. V priebehu niekoľkých mesiacov život vidia inak. Som s tými ľuďmi v kontakte a naozaj oceňujem všetky aktivity akú vykonáva aj Liga za duševné zdravie, že tu sú, a že majú chuť pomáhať takýmto ľuďom, lebo naozaj to nie je zanedbateľný problém.
LIGA: Ďakujem za rozhovor

Martina Šindlerová (2005)

LIGA: Martina, hovorí sa, že z úspechu, ako aj zo smútku, sa zatočí hlava a treba na to pevné nervy. Ako to zvládate?
M.Š. Ja si myslím, že v prvom rade treba mať taký jemný pohľad na slávu a na všetky tieto veci súvisiace s mediálnym záujmom, lebo to je pominuteľné a nie vždy sa to odráža v kvalite - netreba zaspať na vavrínoch.
LIGA: Medzi všetkými účinkujúcimi ste dnes najmladšia. Mali by ste nejaký odkaz pre mladých?
M.Š.: Určite. Vek nie je žiadna prekážka a ako mladý môžem dokázať všetko rovnako ako starší. Nemyslím si, že vek je rozhodujúci, v talente určite nie.
LIGA: Ďakujem za rozhovor.

Upozornenie:

Údaje a fakty ako aj fotografie na tejto stránke, zodpovedajú dobe, v ktorej boli vytvorené, pokiaľ nie je uvedené inak.
Foto a rozhovory Edo Kaluš