Liga za duševné zdravie SR

Agorafóbia

Agorafóbia je úzkostná porucha, ktorá sa prejavuje, silným strachom z verejných priestranstiev, zo situácií ako je preprava v MHD, pohyb v obchodoch a obchodných domoch či na verejných priestranstvách.        

Autor: Mgr. Anton Heretik, PhD.

Definícia a princíp fungovania

Pojem agorafóbia pochádza z spojenia gréckych slov agora – priestranstvo, trh a fóbia – strach. Agorafóbia je úzkostná porucha, ktorá sa prejavuje, silným strachom v situáciách situácií ako je preprava v MHD, pohyb v obchodoch a obchodných domoch či na verejných priestranstvách, najmä ak je takto trpiaci človek presvedčený, že by z danej situácie nemohol uniknúť, alebo že by mu v prípade nevoľnosti nebola poskytnutá pomoc. Osoba s agorafóbiou sa snaží takýmto situáciám vyhýbať, napriek potenciálne nepríjemným následkom (napr. nedocestuje do práce a podobne). Predstava niektorej z uvedených situácií vyvoláva sama o sebe u pacienta silnú úzkosť a obavy so sprievodných prejavov úzkosti. V prípade, že je osoba s agorafóbiou exponovaná niektorej z uvedených situácií, znáša to s úzkosťou až hrôzou a môžu sa u nej vyskytovať rozličné telesné a psychické prejavy úzkosti, ktoré môžu nadobudnúť až charakter panického záchvatu.

Príznaky a výskyt

Odhady výskytu agorafóbie v populácii sa pohybujú v priemere okolo 5%-10% (celoživotná prevalencia). Agorafóbia sa vyskytuje asi dvakrát častejšie u žien ako u mužov. K najčastejšiemu nástupu príznakov agorafóbie dochádza v rannej adolescencii s kulumáciou okolo 30. roku života a so zhoršovaním príznakov vo vyššom strednom veku. Osoby s agorafóbiou trpia dvomi odlišnými typmi úzkosti – silnou až panickou úzkosťou v prípade, že sa ocitnú v jednej z predmetných situácií a anticipačnou (očakávajúcou) úzkosťou, že by sa mohli ocitnúť v podobnej situácii, trpieť rôznymi príznakmi úzkosti či dostať panický záchvat. Súčasťou agorafóbie, ale tiež panickej poruchy, býva aj takzvaná citlivosť na prejavy úzkosti (angl. anxiety senzitivity), čo je zvýšené vnímanie telesných symptómov úzkosti s výraznými obavami, že by sa tieto symptómy mohli prudko zhoršiť, byť neznesiteľné či nezvládnuteľné.

Situácie, ktoré spúšťajú záchvat úzkosti pri agorafóbii bývajú typicky: pobyt v zaľudnenom priestore (obchodný dom, cestovanie v dopravných prostriedkoch), pohyb mimo domu, pohyb na verejných priestranstvách, najmä ak sa táto situácia spája s pocitom, že z nej pacient nemôže uniknúť, že by mu v prípade potreby nebola poskytnutá pomoc, a/alebo že by sa strápnil.

K základným príznakom agorafóbie patrí:

Telesné symptómy úzkosti ako:

  • trasenie končatín či tela
  • silné potenie
  • búšenie srdca
  • rýchly tep
  • pocity mravenčenia či znecitlivenia častí tela
  • nevoľnosť
  • slabosť
  • problémy s dýchaním a/alebo zrýchlené dýchanie

Psychické príznaky:

  • pocit, že sa stane niečo hrozné
  • pocit neskutočna (derealizácia)
  • silné obavy, že by sa záchvat úzkosti mohol opakovať.

Rizikové faktory

Agorafóbia patrí k poruchám, ktoré majú pravdepodobne odlíšiteľnú genetickú zložku, čo ale neznamená, že sa porucha aj automaticky u človeka prejaví. Existuje zvýšené riziko prejavenia sa agorafóbie, ak sa v rodine vyskytuje príbuzný s agorafóbiou či panickou poruchou – čo sú poruchy, ktoré zdieľajú spoločné genetické vlohy. Za dôležité rizikové faktory je považovaný aj temperament, ktorý je charakterizovaný úzkostlivosťou, bojazlivosťou, silnou strachovou reakciou na nové a neznáme situácie, citlivosťou na telesné pocity. Keďže temperament je silne dedičným súborom prejavov, určité odhady náchylnosti k úzkostným poruchám vrátane agarafóbie je možné pozorovať už v prvých rokoch života dieťaťa (tzv. behaviorálna inhibícia – tendencia reagovať silnou úzkosťou, paralýzou v novej, neznámej situácii, a snaha sa takýmto situáciám vyhýbať). Silné a chronicky stresujúce situácie spojené s úzkosťou a bezmocnosťou v detstve môžu tiež vytvárať riziko pre vznik agorafóbie (ale aj inej úzkostnej poruchy či depresie) v neskoršom veku.

Diagnostika

Agorafóbiu diagnostikuje odborník – psychiater na základe vyšetrenia pacienta, kde hrá kľúčovú úlohu osobná anamnéza pacienta, výskyt ťažkostí, ich frekvencia a taktiež rodinná anamnéza. Diagnosticky je potrebné agorafóbiu odlíšiť od špecifickej fóbie aj od sociálnej fóbie.

Test

Neexistuje biologický – medicínsky test na diagnostiku agorafóbie. Agorafóbia sa diagnostikuje základe ťažkostí pacienta, ich závažnosti a trvania.

Prevencia

V prípade agorafóbie sa v rámci predpokladov o genetických faktoroch, ktoré prispievajú k vzniku agorafóbie nedá hovoriť o pravej prevencii. Určitou prevenciou môže byť výchova dieťaťa najmä v prvých rokoch života zameraná na bezpečné, nestresujúce prostredie a povzbudzovanie dieťaťa k vlastnej aktivite a nenásilné prekonávanie strachu a zvládanie nových situácií. Ak sa u dieťaťa prejavuje silný strach z nových situácií, celková bojazlivosť a snaha vyhýbať sa novému, môže to byť známkou určitej citlivosti k rozvoju úzkostných porúch. Takisto silné a stresujúce situácie spojené s úzkosťou a bezmocnosťou môžu vytvárať riziko pre vznik agorafóbie (ale aj inej úzkostnej poruchy či depresie) v neskoršom veku – systematicky sa venovať dieťaťu, ktoré takúto situáciu prekonalo a dávať mu najavo podporu a lásku, môže byť určitý ochranný faktor. 

Liečba

Agorafóbia sa lieči najmä podávaním antidepresív, ktoré potláčajú príznaky poruchy a dlhobým užívaním sa predchádza návratom príznakov. Na krátky čas, či v prípade potreby je možné aj podávanie liekov proti úzkosti, ale pri ich dlhšom a pravidelnom podávaní hrozí riziko vytvorenia tolerancie a závislosti. Súčasťou liečby sú aj psychoterapeutické postupy zamerané na zvládanie každodenných problémov, nácvik správania, za účinné sú považované postupy tzv. kognitívne-behaviorálnej psychoterapie. V prípade neliečenia sa agorafóbia môže chronifikovať, aj keď porucha sama o sebe má tendenciu ku kolísavému priebehu (lepšie a horšie obdobia). Ak je významnou súčasťou agorafóbie silná či panická úzkosť, je podľa možnosti potrebné eliminovať vyvolávajúce činiteľe, čo môže byť napríklad aj príjem kofeínu a príbuzných látok v káve, čaji či kolových nápojoch. Vo vysokom percente prípadov sa pri správnej a pacientom dodržiavanej liečbe podarí významne potlačiť príznaky agorafóbie a pacient môže bežne fungovať.

Životný štýl

Agorafóbia dokáže významne narušovať životný štýl človeka, ktorý ňou trpí. V extrémnych prípadoch sa takáto osoba bojí ísť vôbec z domu a ak sa pohybuje vonku, neustále pociťuje úzkosť z toho, že by sa mohla objaviť silná úzkosť a/alebo že by v prípade nevoľnosti ostal bez pomoci alebo by sa strápnil. Takáto anticipačná úzkosť je sama o sebe veľmi nepríjemná a zvyšuje riziko vzniku panickej úzkosti (pozri aj panická porucha.

Súvisiace ochorenia

Agorafóbia sa veľmi často vyskytuje spolu s panickou poruchou, ale aj inými úzkostnými poruchami napr. sociálnou fóbiou. Depresia (depresívna fáza) významne zvyšuje riziko objavenia sa príznakov agorafóbie. Agorafóbiu je potrebné diagnosticky odlíšiť od špecifickej fóbie.

Ako pomôcť chorému

Veľmi dôležité je rozpoznanie príznakov agorafóbie u pacienta jeho blízkymi. Napriek tomu, že to môže byť ťažké, je vhodné skúsiť o tom s pacientom hovoriť a prípadne mu pomôcť pri kontaktovaní s psychiatrom či psychológom. V prípade rozvinutej agorafóbie nepomáha povzbudzovanie ani tlačenie pacienta, aby sa prekonal a exponoval situáciám, ktoré v ňom vyvolávajú úzkosť. Na druhej strane pomáhanie pacientovi tým, že s ním ideme von, sprevádzame ho, alebo za neho vybavujeme veci, môže príznaky agorafóbie ešte prehĺbiť. Osobu s agorafóbiou je potrebné motivovať k liečbe a dlhodobo podporovať v jej dodržiavaní.

Ďalšie info – Inštitúcie

Psychiatrické ambulancie.

Pomoc: Prvá pomoc, Telefonické linky, Opýtať sa doktora

Často kladené otázky

Je agorafóbia dedičná?

Genetické výskumy naznačujú, že náchylnosť k vzniku agorafóbie má dedičnú zložku. V rodinách s výskytom agorafóbie, panickej úzkosti i iných úzkostných porúch je vyššie riziko výskytu agorafóbie aj u ďalších členov. Na prejavenie a rozvoj samotnej poruchy majú vplyv aj iné činitele – napr. výchova v rodine a rané zážitky z detstva ale aj dlhodobé problematické zvládanie životnej záťaže a životné udalosti s dlhodobým negatívnym dopadom.

Ako sa agorafóbia lieči?

Agorafóbia sa lieči najmä podávaním antidepresív, ktoré potláčajú príznaky poruchy a dlhobým užívaním sa predchádza návratom príznakov. Na krátky čas, či v prípade potreby je možné aj podávanie liekov proti úzkosti, ale pri ich dlhšom a pravidelnom podávaní hrozí riziko vytvorenia tolerancie a závislosti. Súčasťou liečby sú aj psychoterapeutické postupy zamerané na zvládanie každodenných problémov, nácvik správania. 

Čo je to panická úzkosť?

Panická úzkosť je extrémna úzkosť, strach či pocit hrôzy so silnými sprievodnými vegetatívnymi telesnými príznakmi ako sú, dýchavičnosť a pocit dusenia, tras rúk a tela, pocit mravenčenia či znecitlivenia tela, potenie, nevoľnosť či pocit na zamdlenie. K psychickým príznakom patrí pocit neznesiteľnosti panickej úzkosti, bezmocnosti, pocit neskutočnosti (derealizácia), pocit, že človek „zošalie“. Panická úzkosť sa môže vyskytovať pri viacerých psychických poruchách – typicky pri panickej poruche (odkaz: http://www.zdravie.sk/sz/content/143-23642/Panicka-porucha.html) a agorafóbii, ale podobné príznaky sa môžu vyskytovať aj pri niektorých telesných ochoreniach (astmatický záchvat). Bezprostrednou príčinou panickej úzkosti je nadmerná aktivácia neurohormonálnej reakcie, ktorá zabezpečuje reakciu organizmu na ohrozenie (tzv. reakcia boj-útek).

Aký je rozdiel medzi panickou poruchou a agorafóbiou?

Obe poruchy zaraďujeme k úzkostným poruchám Pri agorafóbii môžu úzkostné symptómy v súvislosti s vyvolávajúcimi podnetmi (cestovanie v MHD, pohyb v obchode či obchodnom dome, pohyb vonku) prerásť do záchvatu panickej úzkosti. Panická porucha (odkaz: http://www.zdravie.sk/sz/content/143-23642/Panicka-porucha.html) a agorafóbia sa môžu vyskytovať aj súčasne – z odborného hľadiska zatiaľ neexistuje dostatočná zhoda o vzájomnom vzťahu oboch porúch.