Neexistujú zlí ľudia! Existujú len ľudia vnútorne zranení, ktorí sa necítia byť ocenení a milovaní. Ktorí si nedôverujú a vo svojej hlbokej podstate neprijali svoje vlastné Ja. Sú to ľudia, ktorí sa jednoducho nemajú radi, pričom si to ani neuvedomujú. A navonok sa toto všetko prejavuje práve v medziľudských vzťahoch. Zranení zraňujú druhých. Kto nemá úctu voči sebe, nebude ju mať ani voči ostatným. Kto nedokáže milovať sám seba, s najväčšou pravdepodobnosťou skôr, či neskôr bude mať problém udržať si zdravé vzťahy s rodinou, priateľmi, či kolegami. Svoje nesebaprijatie bude skrývať za správanie, ktoré ostatní budú vnímať ako nepríjemné, agresívne, nepriateľské a každý si o takomto človeku vytvorí negatívny obraz. Určite máme v okolí mnoho takých ľudí. Nuž, ale teraz ruku na srdce! Kto z nás si môže povedať, že nikdy o sebe nezapochyboval, že nemá vôbec žiadne komplexy a že je so sebou úplne vnútorne vyrovnaný a spokojný? Nereagujeme mnohokrát aj my tak, že sa ani nespoznávame?
Nemýľme si pojmy!
Rada by som ešte podotkla, že tu môže veľmi ľahko nastať nebezpečenstvo zmýliť si zdravú lásku voči sebe s egoizmom. Avšak, medzi týmito dvoma pojmami existuje markantný rozdiel. Človek, ktorý voči sebe cíti ozajstnú lásku a úctu, je schopný prejavovať ju aj voči druhým. Uvedomuje si totiž svoju vlastnú hodnotu a vie, že rovnako hodnotní sú aj ľudia naokolo. Naopak, egoista sleduje iba vlastné záujmy a potreby ostatných ho nezaujímajú. Vyvyšovanie sa nad ostatnými je, však, často iba obranným mechanizmom a najmä hyperkompenzáciou vlastnej neistoty, dokonca až nepriateľstva voči sebe. Je ťažké si to uvedomiť, no ešte ťažšie priznať.
Negatívny sebaobraz a zranenia z detstva
A kde sa teda stala chyba? Najčastejšie už v detstve. Keď sme sa narodili, ešte sme sa iba učili vnímať svet. Postupom času sa na nás začali nabaľovať názory našich blízkych, ktorí nám vštepovali akési prvé obrazy o sebe samom. Nehovoriac o nástupe do školy, kde sa dieťa stretáva často s neprajnými spolužiakmi, ktorí mu nemajú problém povedať hlášky typu – aký si hlúpy, škaredý, tlstý atď. A takto sa to môže tiahnuť ďalej a ďalej. Dieťa vníma pochvaly a pokarhania omnoho intenzívnejšie, ako si myslíme. No najcitlivejší sú teenageri, ktorí sú doslova závislí od uznania. A keď neprichádza, v jemnej citlivej dušičke sa už vynára otázka: Tak načo vôbec žijem? Takže sa zamyslime, aký obraz o nás nám ukazovalo naše okolie. Všetky názory ostatných ostali hlboko zakorenené v našom podvedomí. Vytvárajú mienku, ktorú o sebe máme a dospejú až k tomu, že môžeme mať o vlastnom Ja úplne skreslený sebaobraz. Od toho sa, žiaľ, odvíja i náš vzťah k sebe samému a k druhým ľuďom.
Sebavedomie ako prvý krok k úspechu
Ako prvý pojem spomeniem sebavedomie. V dnešnej dobe toľkokrát skloňované slovo… Avšak, vieme, čo sa za týmto pojmom naozaj skrýva? Spočiatku nás môže napadnúť vysoká mienka o sebe. Často si pod sebavedomou osobou predstavujeme človeka, ktorý pôsobí arogantne, namyslene a tvári sa, akoby mu patril celý svet. Toto však pravé sebavedomie nie je. Sebavedomie doslova znamená vedomie si samého seba, tzn. byť si vedomý svojich dobrých vlastností, silných stránok, ale i svojich chýb a negatív. Sebavedomý človek vie, že má potenciál, ktorý môže využívať a zároveň si uvedomuje i to, že má neustále možnosť pracovať na svojich slabostiach. A nielen to, že túto možnosť má, ale ju aj využíva a vlastnou vôľou dokáže robiť prvé kroky k úspechu. So sebavedomím úzko súvisí aj sebadôvera a sebaúcta.
Sebaúctou a sebadôverou k šťastnejšiemu životu
Takže, ako som už načrtla, láska k sebe a láska k druhým ľuďom ide ruka v ruke. Najprv sa musíme naučiť mať radi samých seba, až potom môžeme vyjsť do sveta, otvoriť sa druhým ľuďom a budovať vzťahy. Až keď nadobudneme poznanie vlastnej hodnoty a sebaúcty. Sebaúcta znamená, že si na základe sebavedomia dokážeme uctiť svoju osobu ako komplexnú bytosť so svojou svetlou i temnou stránkou. Nuž a sebadôvera je už len dôsledok a výsledok. Čiže veríme vo svoje schopnosti a dôverujeme si v rozličných situáciách. Našu sebadôveru, okrem nedocenenia a nedostatku pochvaly v detstve, zvyknú blokovať i chyby, ktoré sme v živote spravili. Ale i neúspechy a zlyhania môžu byť v živote produktívne, ak ich tak pojmeme a pozrieme sa na ne z inej strany, z akej sme sa pozerali doteraz. I keď nás vedia podvedome potrápiť aj mnoho rokov. Tu ma napadá myšlienka J. W. Goetheho: „Niektorí ľudia nerobia chyby, lebo nikdy neskúsili robiť niečo, čo stojí za to.“
Možnosti, ako si vybudovať voči sebe pozitívny vzťah
Všetky pojmy, ktoré som tu naznačila, čiže sebavedomie, sebadôvera a sebaúcta vytvárajú piliere kvalitnejšieho života. A teraz sa dostávam k tomu najdôležitejšiemu – k praxi, ako začať so sebaprijímaním. Existujú rôzne techniky a cvičenia, no na začiatok si skúste povedať nahlas: „Mám rád sám seba/ samú seba“. Výborné je, keď si to poviete pred zrkadlom. Tým istým spôsobom si môžete hovoriť i ďalšie afirmácie, čiže kladné tvrdenia, ktoré keď prijmete za svoje a začnete sa nimi v živote aj riadiť, vylepšíte si celkový vzťah voči sebe a zvýšite sebavedomie. Toto môže byť začiatok dlhej, náročnej, ale úspešnej cesty preprogramovania si svojho pokriveného sebaobrazu. Skvelou praktikou je tiež napísať si zoznam svojich pozitívnych vlastností a dosiahnutých úspechov a nalepiť si ho na viditeľné miesto. Podporuje to celkové sebavedomie a motiváciu.
Uvediem aspoň zopár myšlienok, ktoré je vhodné osvojiť si, aby sme sa stali silnejšími osobnosťami:
- Chcem sa oslobodiť od minulosti. Odpúšťam všetkým, čo mi ublížili a zároveň odpúšťam aj sám/sama sebe, pretože najviac si ubližujem živením myšlienok, ktoré o mne vytvárajú negatívny sebaobraz.
- Som jedinečná osobnosť so všetkými plusmi a mínusmi, som originál a mám obrovský potenciál. Vážim si sám seba/samú seba.
- Hodnota môjho života je vysoká. Privysoká na to, aby som ho prežil/a nešťastne.
- Nebojím sa chýb! Patria k životu a dokážem sa z nich poučiť. Nikdy nedosiahnem sebaprijatie, ak si neodpustím svoje chyby. Nemusím byť dokonalý/á, aby som bol/a šťastnou.
- Nebojím sa negatívnych situácií! Čo ak práve bez jednej negatívnej skúsenosti by sa mi v živote neprihodila nejaká, ktorá je pre mňa veľmi výhodná a pozitívna?
Na záver Vás chcem už len povzbudiť, aby ste sa nebáli vykročiť na cestu sebapoznania, sebadôvery a uvedomenia si, že bez zdravej lásky voči sebe a sebaúcty to v živote fungovať nemôže…
Mgr. et Mgr. Jana Blusková
spolupracovníčka Ligy za duševné zdravie