Liga za duševné zdravie SR

Kde bolo, tam bolo…

Nedávno sme večer čítali Dobšinského rozprávku. Princ v nej podstupoval opakované nebezpečenstvá, bojoval najprv so svojimi závistlivými bratmi a potom so zlou strigou. Dcéra ma  prerušila: „už dosť!“  a vzápätí – „nie, čítaj ďalej, ale… nezmárni ho tá bosorka, však nie???“. Podchvíľou sa ubezpečovala – „však sa to skončí dobre?“. Chvíľu si dala pauzu, upokojila sa a potom sme ďalej sledovali napäté putovanie tohto odvážneho princa.

Bol (a každý večer je) veľmi silný zážitok sledovať, ako sa s drakmi a bosorkami vysporadúvajú rozprávkoví hrdinovia, ale hlavne, ako sa s nimi postupne vysporadúva moja dcéra. Vidím, ako z nich čerpá silu, ako ju vedia strhnúť, s akou námahou niekedy prečká ich príkoria, ako spravodlivo sa rozhorčuje nad nespravodlivosťou, ale ako veľmi sa potom teší z toho, že sa to všetko na koniec na dobré obrátilo a oni žili šťastne…  Zdá sa mi, že z každej rozprávky vyjde trocha silnejšia, múdrejšia, odvážnejšia.

detské roprávky

Myslím, že obyčajnými rozprávkami by sa dali nahradiť mnohé múdre príručky, ako zvládať život, ako sa vysporiadať s hnevom, depresiou, úzkosťou, ako prijať seba samého, ako ísť vlastnou cestou. Sú to návody síce nie vždy celkom zrozumiteľné (rozprávajú jazykom symbolov), ale zato stáročiami overené.

Keď čítame starú rozprávku, je to, ako by nám ju rozprávala nie len mama, ale jej ústami všetci naši predkovia, aj takí, ktorých už nepoznáme (vďaka, pán Dobšinský, bratia Grimmovci, p. Feldek za ich skvelý preklad). V symbolickej forme nám rozprávajú o tom, že aj oni poznali smútok, úzkosť, závisť, žiarlivosť, neistotu – a nie len to, oni nám do tých rozprávok vdýchli nádej, že sa to všetko dá zvládnuť (veď väčšina z nich sa skončí dobre). Dokonca do nich zašifrovali návod, ako. Reči symbolov rozumejú lepšie deti, ako dospelí. Je to reč prastará, ktorú my, dospeláci, chceme vyložiť doslova, ale iba s rozumom si na ňu neprídeme. Deti však majú (rozprávkovú) schopnosť tejto reči rozumieť, a dokonca aj z nej čerpať.

Vývin človeka je v psychologickom zmysle slova veľmi náročná cesta, plná rôznych ťažkých úloh, nebezpečenstiev, strachov, nástrah, hnevu. Na dieťa každú chvíľu čaká nejaký dôležitý vývinový krok – najprv sa presvedčiť, že svet okolo neho je bezpečný a hodný dôvery, potom sa osamostatniť od svojej mamy, otca, ale aj sa k nim vrátiť ako samostatnejšia bytosť, spoznávať svoje emócie, vyjadriť ich, ale zároveň nepodľahnúť iba svojim potrebám, naučiť sa rešpektovať hranice, a vôbec  – rozpoznať dobro a zlo. V rozprávkach sa deje niečo podobné.  Je v poriadku, že hrdinovia prežívajú krušné chvíle, že sa miestami boja, hnevajú, či smútia. Dôležité je, že sa to skončí dobre – tým dávajú dieťaťu nie len nádej, ale i návod na to, ako sa s vývinovými výzvami popasovať .

Často sa medzi rodičmi stretávam s názorom, že svojim deťom chcú ponúkať len „pekné“ rozprávky – v ktorých sú všetci kamaráti, krásni, vysmiati, veselí, okolo nich sú trblietky a v pozadí hrá nádherná hudba. Pripadá mi to, akoby chceli svojim deťom ponúknuť iba istú časť života – tú peknú. Ale ani ten najstarostlivejší rodič neochráni svoje dieťa pred smútkom, úzkosťou, neistotou. Môže ho však vyzbrojiť, aby ich dokázalo zvládnuť – a príbehy v klasických rozprávkach sú k tomu výborným prostriedkom.

Samozrejme, je možné, že dieťa na nejakú rozprávku nie celkom dozrelo, že je preň ešte veľmi zaťažujúce uniesť všetky jej nebezpečenstvá. Nie všetky rozprávky sa dajú rozprávať malým deťom.  Niekedy ale stačí dieťa silno držať za ruku, a ono, keď bude ten stisk cítiť, môže sa vydať v ústrety drakom, ježibabám, obrom, ale zároveň môže stretávať múdre starenky, dobré víly,  deduškov, či zázračné zvieratá, nachádzať čarovné oriešky a prstene, a nakoniec sa stať kráľom, pripraveným zvládať svoje kráľovstvo – svoj život. A pre nás, rodičov, je to skvelý spôsob, ako si pripomenúť ten čarovný svet symbolov, zázrakov, vrátiť sa k svojim vlastným koreňom a zdrojom. Lebo rozprávky nepotrebujú len deti, ale i dospelí. Niektoré psychoterapeutické smery dokonca s rozprávkami cielene pracujú – aj v terapii dospelých.

Ak chceme žiť (viac- menej) šťastne „až kým nepomrieme“, musíme, tak, ako rozprávkoví hrdinovia, opakovane zdolať hory-doly, čierno-čierne more, bosorky i drakov. Miestami to môže byť pekne „husté“, inokedy zábavné, dojímavé. Také, ako život, ako naša duša. Spoznávať ju cez rozprávky je jedným z najkrajších dobrodružstiev, či už sme deti, alebo dospelí.

Rozprávky (hovoríme o tých, ktoré sa skončia dobre) sú bezpečie maminej náruče, že svet je síce občas nebezpečný, že sú v ňom rôzne nástrahy, nebezpečenstvá, sklamania či straty, ale dávajú nádej a symbolicky i návod na to, že sa všetko napriek tomu všetkému môže skončiť dobre. A že to my, hrdinovia svojich vlastných príbehov, máme vo vlastných rukách.

Autor: Mgr. Hana Ševčíková, klinický psychológ

Medicentrum Vajnory

www.psychoterapie.sk