Nemám peniaze, aby som si mohla dovoliť chodiť plakať k psychológovi, hovorí moja klientka.
Prečo vlastne by mala chodiť plakať k cudziemu, k odborníkovi? Lebo sa stále usmieva a všetky trápenia skrýva v sebe. Lebo opustila mesto so svojimi kamarátkami, ktoré ju vedeli pochopiť a povzbudiť. Lebo najbližší v jej rodine sa tiež usmievajú a svojim trápením nezaťažujú svojich blízkych.
Priateľ, s ktorým už dlho žije, nevie, čo s jej plačom, odchádza bezradne do vedľajšej izby. Tvrdí, že by jej stačilo byť vypočutá, pochopená a objatá. Je to zrejme silná žena. Usmieva sa na ľudí, má pre nich pochopenie. Pomáha vo svojej rodine všade tam, kde sa nakopili problémy a nešťastie. Stará sa o svojho priateľa, domácnosť, má dve zamestnania. Nechce byť závislá na priateľovi a žiť v jeho byte, nechať sa ním živiť. Má 29 rokov, všetko v jej živote je vlastne v poriadku, len v dotazníku jej vyšiel vysoký stupeň depresie a zdá sa jej, že už ďalej nevládze skrývať svoj plač.
Podobne to opisujú mnohí ľudia rôzneho veku. Že by sme zabudli, že sme tu pre seba navzájom? Že môžeme byť aj slabí a nedokonalí? Môžeme nielen empaticky dávať, ale aj si dovoliť požiadať o pozornosť a čas. Zohriať sa v objatí a utíšiť plač.
PhDr. Andrea Beňušková, autorka je psychologička