13. 05. 2015 Správy

Normálne je nepiť, či …?

Takto presne pred piatimi rokmi, v posledný prázdninový pondelok ráno, sme s mojim drahým povedali, že príležitostnými opičkami si zabíjame aj to málo mozgových buniek, ktoré nám bolo dopriate a rozhodli sme sa z princípu prestať piť akýkoľvek alkohol. Nulová tolerancia. Povedali sme si, že pohár skysnutého ovocia, alebo obilia nám predsa nebude riadiť život. A môžem to každému len odporučiť. Ja, čo som si dovtedy nevedela predstaviť obed bez pivka a večeru bez červeného vínka. Ja, čo mojou obľúbenou prupovídkou bolo, že robenie lekváru zo sliviek by malo byť trestným činom za mrhanie ovocím, ktoré sa dá destilovať…

Robievali sme si zo seba srandu, že my dvaja nemáme problém s alkoholom, že my mame problém bez neho…Opak je pravdou. Ak totiž nemáte problém s alkoholom, nebudete ho mať ani bez neho. Ale ak si život bez alkoholu neviete predstaviť…mate ten problém tam.

Neviem kde a kedy sa stal alkohol takým pevným členom našej spoločnosti, ale je všade okolo nás. Zákonom tolerovaná tvrdá droga. A je ho veľa, veľa. A všade. Pije sa od radosti, pije sa od smútku. Pije sa keď sa človek narodí, pije sa keď človek umrie. Pije sa doma, v krčme, v prírode, pri športe, v práci. Ľudia pijú pretože zapíjajú to, že majú málo peňazí, ale málokto si uvedomí, že majú málo peňazí aj pretože pijú. Na alkohol sa peniaze vždy naškrabú. Pijú starí, pijú mladi…ba čo je najhoršie, pijú už aj deti. A veľa. Ľudia sa stretnú, že sa chcú porozprávať a prvé čo urobia, objednajú si drink…pritom si vôbec neuvedomujú, že vďaka alkoholu sa ich debata posunie niekam úplne inde. A že často si na druhý deň vlastne ani nepamätajú o čom sa rozprávali, čo narozprávali. Kým pijú obaja, ten posun si vôbec nevšimnú, všimne si to až ten, kto s nimi nepije… Dlho mi trvalo, kým som si zvykla, že po polhodinke sú všetci niekde inde ako ja. Že ich reči musím brať s rezervou, pretože to už hovorí alkohol. Ešte dokážem pochopiť, keď si ľudia príležitostne vypijú „ do náladičky“, ale žiaľbohu vidím okolo seba veľa smutných príbehov ľudí – rovesníkov , ktorým sa to vymklo spod kontroly a ich život začal ovládať a ničiť alkohol. Spoznáte to podľa toho, že sa dotyčný opakovane snaží niekoľko dní úspešne vyhýbať alkoholu, ale pri prvej príležitosti znovu podľahne nutkaniu trochu si vypiť…a znovu sa ožerie. Na padrť. Ja teraz nemám na mysli tie typické krčmové postavičky, ktoré už majú vďaka alkoholu svoju budúcnosť za sebou, ale úspešných ľudí v najlepších rokoch, ktorí to v práci zvládajú, ale hneď ako im padla, tešia sa na to ako si doma otvoria fľaštičku a nalejú pohárik. Jeden, dva…tri. Nie, nebudem sa tu venovať fenoménu alkohol za volantom. Nebudem pokrytec, priznávam sa…tiež nie som nevinná zopár krát sa mi to prihodilo. Dnes sa za to hanbím a ďakujem, že som mala viac šťastia ako rozumu, že som nikomu nikdy neublížila. Verejne prisahám, že už to nikdy neurobím. Dnes sa skôr hrozím, že niekto kto pôjde v aute oproti mne to šťastie mať nebude.

Hovorí sa, že poturčenec horší od Turka. Niečo na tom bude. Mňa dnes s odstupom času fascinuje spoločenská tolerancia tejto tvrdej drogy. Áno DROGY. Je návyková a na rozdiel od cigariet, ktoré sú síce tiež návykové a ťažko sa ich zbavuje, ale ničia „len“ zdravie ich konzumentovi, alkohol ovplyvňuje psychiku. Alkohol ničí životy nielen jeho konzumentovi, ale najmä jeho okoliu. Počuli ste snáď už o niekom, komu by sa rozpadla rodina kvôli tomu , že fajči? Žeby niekto spôsobil smrteľnú autonehodu , pretože si pred jazdou zapálil cigaretku? Žeby niekoho vyhodili kvôli fajčeniu z práce? Teraz neobhajujem tabak, aby ste tomu zle nerozumeli. Len porovnávam závislosti a vplyvu na osobnosť.

Naša spoločnosť je čo sa alkoholu týka veľmi neempatická. Čo som sa ja napočúvala otázok typu: Dokedy plánuješ nepiť? To si so mnou nevypiješ ani jeden? Ani keď sa to nikto nedozvie? Prečo nepiješ?

A ani po troch rokoch si ľudia nezvykli, že je to tak a až na pár výnimiek prvé čo sa ma opýtajú je: Tak čo, ešte furt nepijete? Vôbec?

Dokonca som sa stretla s tým, že ma niekam nepozvali, lebo by so mnou bola nuda keď ja nepijem. Dodnes dostávam do daru fľašky alkoholu aj od ľudí, ktorí vedia, že nepijeme. Vraj, čo keby náhodou…

My sme ten naozajstný problém, taký ten patologický na šťastie ešte nemali. My sme si jednoducho povedali, že piť nebudeme a basta. Nepijeme. Síce sme si prvé dni počítali hodiny, koľko sme už neboli na pivku, ale to skôr zo žartu ako , že by nám to naozaj chýbalo. Nemali sme žiadne abstinenčné príznaky, ktoré mi opisovali ľudia, ktorí sa museli liečiť. Nemuseli sme absolvovať terapiu, ani sme fyzicky netrpeli. Dokonca sme ani nemali nutkanie si vypiť. Určite nám veľmi pomohlo, že sme prestali piť obidvaja, teda odpadlo pokušenie, ale ostala vzájomná podpora, ale možno rivalita, že kto je silnejší. Možno, že keby sme piť neprestali raz by sme sa k tomu problému naozaj prepili, na alkohole je najhoršie to, že závislosť neprichádza hneď ako pri iných tvrdých drogách, ale buduje sa niekedy roky, desaťročia a človek si vlastne ani neuvedomí, že už bez alkoholu už nevie byť.

Ale môžem vám povedať, veľakrát som zažila až trápnu snahu donútiť ma vypiť si. Nechápem síce čo tým ľudia sledujú, pripadalo mi to akoby mi bolo bránené opustiť nejakú sekciu, ako snaha zabrániť mi nepiť, keď všetci ostatní pijú…Niečo ako „kto nepije s nami – nepije proti nám“. Prišlo mi to až ako zlomyseľnosť…naa, ja ti ukážem, že nie si abstinent, ja ťa zlomím! A to aj takými ľuďmi, ktorí si naozaj nemohli byť istí tým, či náhodou nie som abstinujúci alkoholik, ktorí vynaložil snahu vyliečiť sa a teraz bojuje sám so sebou. Akoby to, že nepijem bolo spoločensky neakceptovateľné a nenormálne a nie to, že sa človek ožerie, tliacha nezmysli, ledva artikuluje, nohy sa mu pletú a strúha divné grimasy. Naozaj som veľa krát musela až rázne povedať, že som alkoholik a piť nesmiem… Ale uvedomila som si, že abstinujúci alkoholici to v našej spoločnosti majú veľmi ťažké, skoro nemožné.

Zhrniem to. Za posledných päť rokov žijem omnoho spoločenskejším životom ako pred tým. Môžem totiž chodiť aj na akcie vzdialenejšie a nemusím riešiť dopravu. Môžem isť vlastným autom. A hlavne si na druhý deň pamätám čo sa dialo a nebolí ma hlava. Nemusím si ráno nadávať, že čo som to včera stvárala, čo som niekde natárala a akú hanbu som si vystrúhala.

Zabávam sa rovnako ako predtým, ibaže dlhšie vydržím. Naozaj dobrá nálada totiž nespočíva v množstve vypitého alkoholu, ale v hlave.

V partnerskom živote nám odpadli tie dlhé nezmyselné hádky o ničom, ktoré sa rozpútali z ničoho nič, často po dobrej nálade, nič neriešili, ale ani jeden z nás nechcel prestať…a na druhý deň sme si ani jeden nepamätali, kvôli čomu sme sa vlastne hádať začali. Nie, že by sme sa teraz občas nepohádali, ale aspoň je to koordinovanejšie ako s alkoholom v krvi.

Aby som nevyzerala ako úplný puritán, musím povedať, že mám veľmi rada pivo. Teda chuť piva. A to si dopriavam aj teraz. Nealkoholické. Od chuti alkoholu sa dá odvyknúť, dokonca sa po čase dostanete tam, kde sme boli ako deti, keď nám alkohol smrdel a vadil. Tak dnes mne smrdí a teda mi v nealkoholickom pive vôbec nechýba. Na chuť nealkoholického piva som po krátkom čase zvykla natoľko, že dnes mám úplne rovnaký pôžitok z dobre vychladeného nealka ako predtým z alka. A ďakujem pivovarom za čapované nealko. Zažila som príhodu, že človek ktorý predtým tvrdil, že nealko pivo je hnusné a nedá sa to porovnať s alkom, omylom siahol po mojom nealko čapáku …a ani si to nevšimol. Bežne sa mi stáva, že keď niekam prídem so svojou zásobou nealka piva, pretože alkohol dostanete kúpiť všade, ale nealko nie, zrazu sú všetci abstinenti…a vypijú mi ho.

Na oslavy si kupujeme nealko sekt Huberta (nie ten detský, ale naozajstný dospelácky), ktorý je paradoxne drahší ako alkoholický, a tiež nám ho ľudia po ochutnaní upíjajú.

Kedysi som si nevedela predstaviť, že raz prídem do kaviarne a objednám si čaj s medom. To bolo rovnaké sci-fi ako, že raz bude ľudstvo lietať na Mars. Dnes si to vychutnávam.

Touto cestou by som sa chcela poďakovať každému kto nám neveril, že dokážeme nepiť, každému kto nás presviedčal, aby sme si aspoň s nim tajne vypili, veď sa to ten druhý nedozvie…a hlavne každému, kto sa v našej prítomnosti, slušne povedané pripil, pretože to boli a sú momenty, ktoré nás utvrdzujú, že sme sa rozhodli správne. V podstate ďakujem jednej takej Beátke, kedysi veľmi úspešnej a peknej podnikateľke, ktorú som čerstvo potom čo sme sa rozhodli nepiť, videla po dlhom čase, za bieleho dňa v zúboženom stave potácať sa popri Poluse. A vraj sa tam tak nepotácala prvý krát….Smutný pohľad.

Podľa mňa, väčšina pijúcich by s pitím prestala, keby sa videla na videu, pretože ten pohľad je skôr smutný ako vtipný. Hodí sa priam slovo tragikomický.

Tak teda NAZDRAVIE!

Laura Kovalová