K tejto práci som sa dostala cez môj životný príbeh, keď som po mnohých rokoch odloženého smútku zrazu pocítila v sebe potrebu zúčastniť sa terapií, ktoré mi ukázali aké dôležité je vysporiadať sa so všetkým v našom živote. Všetkým, čo sa nám nepáči, čo nám vadí a prijať to s láskou. Ukázali, aké dôležité je vychutnávať si krásy života bez obmedzení, bez neprijatí a plnými dúškami. Aké dôležité je opäť zhlboka sa nadýchnuť a vedieť, že všetko je v poriadku také, aké to práve teraz je.
Nielen, že som absolvovala kurz týchto terapeutických zručností, ale pocítila som aj potrebu vstúpiť do strachu, ktorý sa mi spájal so smrťou, pohrebom, truhlami a všetkým, čo súvisí s našou smrteľnosťou. Zúčastnila som sa zážitkového semináru „Smrť“, išla som si „vypiť kávu“ a dotýkať sa vystavených truhiel do pohrebných služieb. A smrť mi pomaly a postupne začala ukazovať svoju „druhú tvár“. Oveľa láskavejšiu, zmysluplnejšiu, ale predovšetkým oveľa menej budiacu strach. A na konci tohto procesu bol začiatok… založenie KOLOBEHU ŽIVOTA.
Spolu s Majkou Demitrovou sme založili občianske združenie s cieľom pomáhať rodinám s malými deťmi, ktoré sa smrťou jedného alebo oboch rodičov stali veľmi „krehkými nádobami“ a ocitli sa v krízovej životnej situácii. Prizvali sme ďalších kolegov a ponúkli sme smútiacim rodinám potrebné informácie, poradenstvo v smútení, priestor užitočnosti, ľudskú a odbornú spolupatričnosť. Ponúkli sme „sprievodnú ruku“.
Cítila som, že môžem pomôcť, byť niekomu ďalšiemu oporou, sprievodkyňou v jeho smútku, šíriteľkou dobrej veci. Tiež som cítila, že to veľa môže dať mne samej, že je to aj šanca pre mňa byť lepším človekom.
Práca v Kolobehu ma priviedla k profesijnej kvalifikácii „Poradca pre pozostalých“, ktorej akreditovaný kurz a skúšku som absolvovala v Čechách. V tejto súvislosti som pochopila koľko práce ešte potrebujeme urobiť na Slovensku v oblasti pomoci zomierajúcim aj smútiacim, v oblasti obradov poslednej rozlúčky.
Z tohto dôvodu sme koncom júna zorganizovali na pôde Ligy za duševné zdravie prvé stretnutie odborníkov pracujúcich „so smrťou“. Tých, ktorí sprevádzajú zomierajúcich, tých, ktorí organizujú obrady poslednej rozlúčky, aj tých, ktorí sa venujú pozostalým a sprevádzajú ich smútením. Prvýkrát sa stretli hospicové pracovníčky, páni zo Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb, dámy z pražského „EcoFuneralTria“ prírodného pohrebníctva, psychiatričky, psychologičky, terapeutky, pedagogičky, ako aj sprievodkyne smútením.
Už len to, že sme sa streli, vypočuli si príbehy našej práce, bolo veľmi obohacujúce. Mohli sme si vymeniť skúsenosti, povedať, čo nás trápi, čo nám chýba, počuť ako to robia druhí. Zdieľať svoje myšlienky, pocity, skúsenosti. Dozvedieť sa o sebe a navzájom sa poprepájať. Bolo to pre všetkých veľmi užitočné.
Uvedomili sme si aká dôležitá a potrebná je práca a úloha poradcu pre smútiacich a pozostalých pri zomierajúcich a tiež v inštitúciach, ktoré organizujú a realizujú obrady poslednej rozlúčky. Ako absentuje jej špecializované zastúpenie v psychologických poradniach a nahrádza ho len ponuka a práca neziskových organizácii.
Priviedlo nás to k potrebe pokračovať ďalej. Jednak v hľadaní a sieťovaní ďalších ľudí pôsobiacich v tejto oblasti, ale aj v organizovaní ďalších pracovných stretnutí.
Priviedlo nás to k potrebe spojiť sa do zmysluplnej organizácie – asociácie, ktorá bude systémovo zastupovať organizácie a profesie v tejto oblasti. Asociácie, ktorá bude chrániť potreby našich občanov v tejto oblasti, ktorá bude vzdelávať odbornú obec, pozostalých, ale aj verejnosť ako sa správať k smútiacim. Ktorá pomôže „odtabuizovať smrť“ na Slovensku. Na tomto poli sme jej ostali ešte veľa dlžní…
Kto z nás je pripravený
na to, že zajtra sa mu zrúti svet?
Kto z nás je zodpovedný
za to, že nejdú veci vrátiť späť?
Na tých nám záleží…
(úryvok z piesne Čo má prísť príde Zuzany Smatanovej a Petra Cmoríka)
Mgr. Jana Pitková
zakladateľka občianskeho združenia Kolobeh života