Liga za duševné zdravie SR

Peter Breier: „Po každej samovražde by mala nasledovať psychologická pitva“

Psychiater Peter Breier: Po každej samovražde by mala nasledovať psychologická pitva

V poslednom čase vo verejnosti zarezonovali najmä samovraždy mladých, úspešných ľudí. Mnohí sa pýtali, ako je možné, že ich okolie si nič nevšimlo. S psychiatrom Petrom Breierom sme sa rozprávali o tom, ako spoznať, že človek trpí depresiou, aj čo robiť, keď máme obavy, že náš blízky spácha samovraždu.

Podľa štatistík ženy trpia depresiou dvakrát častejšie ako muži. Je za tým náš hormonálny systém?

„Ani nie. Je to skôr psychologického charakteru. Muži si ľahšie formy depresie natoľko nepripúšťajú a často ich potláčajú pitím alkoholu, čo je paradox, pretože alkohol depresiu zhoršuje. Hoci je pravda, že niektoré ženy trpia depresiami aj v závislosti od menštruačného cyklu, tie veľké rozdiely, ktoré sú v štatistikách medzi mužmi a ženami, to určite nevysvetľuje.“

Dá sa povedať, aké sú dnes najčastejšie spúšťače depresií?

„Sú depresie, ktoré majú biologickú podstatu, a tie spustí aj malá vyvolávajúca príčina. To sú ťažké, hlboké depresie, pri ktorých ľudia nie sú schopní fungovať, pracovať, rozmýšľať, nespia, nevedia sa z ničoho tešiť, všetko vidia čierne… Tu pomôže len liečba liekmi a psychoterapia. No vo všeobecnosti sa vyvolávajúce príčiny depresie dajú zhrnúť pod jedno slovo, a tým je strata. Keď človek v živote niečo stratí, tak môže zareagovať depresiou. Môže to byť strata blízkej osoby, či už rozchod alebo smrť, ale aj závažná materiálna strata, strata zamestnania, pri ktorej je ohrozená existencia, aj strata sebaobrazu, ktorý si ľudia o sebe vytvárajú. A potom sú depresie, ktorých príčinou môže byť stres a nadmerná záťaž, keď ľudia reagujú poruchami nálad.”

Čo je Blue Monday?

Tretí januárový pondelok sa označuje ako Blue Monday (Modrý pondelok či Smutný pondelok) a je to vraj najdepresívnejší deň v roku. Takto ho nazval britský psychológ Cliff Arnall v roku 2005, ktorý pomocou vlastného vzorca vyrátal, že práve v tento deň môžu k depresívnej nálade viesť viaceré skutočnosti – je pondelok, teda deň po víkende, už dlhšie pretrváva zimné počasie s nedostatkom svetla, ohlasuje sa pocit rozčarovania po zlyhaní novoročných predsavzatí a prázdna peňaženka po vianočnom zadlžení. Arnall bol však neskôr obvinený, že sa takto snažil len prispieť k propagácii cestovnej kancelárie a primäť ľudí k tomu, aby pred januárovou „depkou“ ušli na dovolenku. 

 

Kedy odznie depresia

Depresie vyvolané stresom už asi zažili viacerí z nás.

„Možno ani nie. Mnohí síce hovoria, že majú depresiu, depku, ale bežné kolísanie nálady či smútok nie je depresia. Stáva sa, že ľudia majú nejaký problém, pár dní sú z toho smutní a hneď majú tendenciu s tým niečo robiť. A za najjednoduchšie riešenie považujú tabletku: Dajte mi tabletku, nech sa zase cítim dobre a všetko bude v poriadku. Tabletka síce môže znížiť úzkosť, čiastočne ovplyvniť náladu, no keď má človek problém, tabletka ho nevyrieši.“

Pravda je, že mnohí si dnes rôzne zháňajú Xanaxy a Lexauriny a užívajú ich pri každom zakolísaní nálady, na druhej strane je však veľa takých, ktorí majú závažnú formu depresie, a vyhýbajú sa liekom. Dokonca odmietajú ísť k psychiatrovi, lebo nechcú užívať antidepresíva. Je to aj preto, lebo vo verejnosti sa traduje, že antidepresíva prispievajú k samovraždám. A skutočne v rámci nežiaducich účinkov niektorých antidepresív sa uvádza mierne zvýšené riziko samovražedných myšlienok. Naozaj sa týchto liekov treba báť? 

„Lieky typu Lexaurin sú benzodiazepíny, ktoré sa najčastejšie predpisujú na úzkosť a na spanie, ale neovplyvňujú ťažkú depresiu. Sú však veľmi návykové. Ľudia sa pri nich cítia pokojnejší, menej smutní, ale to trvá len určitý čas. Pri dlhšom užívaní vyvolávajú závislosť a súčasťou závislosti je aj to, že treba zvyšovať ich dávky. Čo sa týka antidepresív, tie sú určené na závažnejšie, chorobné depresie a výskumy dokazujú, že tam sú naozaj účinné, zatiaľ čo pri ľahkých psychogénnych depresiách majú len mierny účinok porovnateľný s placebom. Problém je, že pri závažných depresiách nie každému zaberie hneď prvé antidepresívum, a okrem toho trvá niekoľko týždňov, kým antidepresíva začnú účinkovať. Že môžu za určitých okolností zvýšiť riziko samovraždy, o tom sa vie už dlho, ale je to trošku inak, než si ľudia myslia.“

Ako to teda je?

„Súčasťou klinického obrazu depresie je aj to, že človek môže uvažovať o samovražde, no jeho aktivita a schopnosť rozhodovať sa sú veľmi obmedzené. Keď začne užívať antidepresíva, spočiatku necíti žiadnu zmenu, depresia sa odstráni najskôr po dvoch–troch týždňoch, ale antidepresívum ešte pred ovplyvnením nálady má už vplyv na to, že sa zvýši aktivita a schopnosť rozhodovať sa, ktoré sú pri depresii znížené. Takže ak mal predtým samovražedné sklony, ale bol v dôsledku depresie nerozhodný a utlmený,  teraz ich môže realizovať, lebo depresia ešte nie je odstránená. Preto má byť depresívny človek počas užívania liekov prakticky stále pod dohľadom psychiatra. Pacient musí vedieť, ako lieky zaberajú, a musí to vedieť aj jeho okolie. A ideálne je, keď cíti nejaké zlepšenie, aby hneď telefonoval lekárovi, čo sa s ním deje, prípadne príde na kontrolu a môže si to odkonzultovať. Už v časoch, keď neexistovali antidepresíva, sa vedelo, že prvá fáza zlepšenia hlbokej depresie je kritická a najnebezpečnejšia z hľadiska rizika samovraždy.“

Aká je spojitosť medzi depresiou a samovraždou? Každý človek, ktorý spácha samovraždu, musí trpieť nejakou formou depresie? 

„Určite nie. Väčšina tých, ktorí dokonajú samovraždu, nie sú pacienti s klinickou depresiou. Môžu to byť ľudia s inými duševnými chorobami, alebo so závislosťami, prípadne aj tí, ktorí trpia závažným telesným ochorením a majú pocit zúfalstva z toho, že sa nedá liečiť. Časté sú aj samovraždy ľudí, ktorí majú hypochondrické obavy o svoje zdravie. Snažia sa presvedčiť lekárov, že trpia nejakým ochorením, a keď im povedia, že to tak nie je, môžu spáchať samovraždu.”

Samovraždy úspešných ľudí

A čo úplne zdraví ľudia? Vo verejnosti nedávno zarezonovali samovraždy mladých úspešných ľudí, pri ktorých obzvlášť ťažšie chápeme, prečo si práve oni siahnu na život?

„Ľudia majú rôznu schopnosť zvládať stres. Existujú rôzne typy osobností, pričom ľudia s niektorými poruchami osobnosti majú tendenciu skôr sa vzdávať, čo môže viesť k samovražedným pokusom aj k dokonaným samovraždám. Aj fyzicky a duševne zdravý človek sa môže dostať do ťažkého stresu, keď nebude vidieť východisko a môže sa pokúsiť o samovraždu. Dá sa povedať, že každý aspoň raz za život uvažuje o samovražde. Francúzsky spisovateľ Albert Camus dokonca povedal, že otázka samovraždy je najzásadnejšia filozofická otázka, ktorú ľudia musia riešiť. V istých životných obdobiach uvažujeme o samovraždách viac, napríklad časté sú samovraždy mladých ľudí či dospievajúcich tínedžerov, pretože prechádzajú turbulentným obdobím rozvoja citov a vzťahov. Stále však platí, že hoci sa viac hovorí o samovraždách mladých, najviac – v pomere k počtu danej populácie –  ich páchajú ľudia vo vyššom veku, nad 60 rokov.“

Po smrti herečky Moniky Potokárovej sa na sociálnych sieťach zdieľali informácie, že keď médiá píšu o samovraždách, tak ich pribúda. Je to pravda? Môžu byť články o samovraždách známych ľudí inšpiráciou pre druhých? 

„Samovražda je infekčná. Už v časoch, keď Goethe napísal Utrpenie mladého Werthera (rok 1774), kde hlavný hrdina končí samovraždou, nasledovala epidémia samovrážd. Najviac si to ľudia všimli, keď kniha vychádzala opakovane v rôznych jazykoch a potvrdilo sa to vo viacerých krajinách. Vždy, keď zomrie nejaká ikona mladých ľudí, s ktorou sa identifikujú, nasleduje séria samovrážd. Veľkú štúdiu k tejto téme robili vo Viedni asi pred 30 rokmi. Na stanici metra bolo jedno miesto, kde viac ľudí ukončilo svoj život tak, že sa hodili pod vlak. A vždy, keď novinári o tom napísali, nasledovali ďalší, ktorí spáchali samovraždu na tom istom mieste rovnakým spôsobom. Psychiatri sa vtedy dohodli s novinármi, že o tom nebudú písať. A samovražednosť vo Viedni klesla. Keď o tom opäť začali písať, zvýšila sa. Preto Svetová zdravotnícka organizácia už asi pred dvadsiatimi rokmi vydala príručku pre novinárov, kde sú zásady, ako informovať o samovraždách – tieto články nemajú byť na prvej strane, nemajú sa ukazovať fotografie, nemá sa informovať o spôsobe vykonania samovraždy a novinári by do toho nemali zaťahovať príbuzných, pretože pre nich je to veľký stres. Skrátka, o samovraždách treba informovať s najmenšou mierou rizika.“

Spomenuli ste príbuzných, v mnohých krajinách sa s nimi programovo pracuje, aby zvládli záťaž, ktorá na nich dopadne po samovražde blízkych. V Amerike sú známe skupinové sedenia, rôzne kluby pozostalých. Pracuje sa nejako s príbuznými aj u nás? 

„U nás musia pomoc vyhľadať sami. Neviem o žiadnej skupine, kde by títo ľudia spolu riešili svoje problémy, ani neviem, že by niekto z mojich kolegov mal skupinu pozostalých po samovrahoch. Inde je to bežné. U nás nie je bežné ani to, že keď niekto dokoná samovraždu, robí sa tzv. psychologická pitva. Pri nej sa skúma, čo človek robil v poslednom období a čo ho mohlo doviesť k samovražde. Je napríklad známe, že ľudia, ktorí dokonali samovraždu, neraz pred ňou navštívili všeobecného lekára, alebo dokonca psychiatra. Často sa rozprávali s lekárom, ktorý však na nich nič nepozoroval. Aj preto sa má robiť rozbor správania každého človeka, ktorý dokonal samovraždu. V Anglicku, kde som niekoľko rokov pracoval, je podobný rozbor povinný. Keď môj pacient spáchal samovraždu, prišiel mi dotazník, ktorý mal asi 30 – 40 strán, kde som musel podrobne vyplniť, čo sa s ním dialo, akú mal starostlivosť, aké bolo jeho zdravotné, sociálne aj psychologické pozadie. A keď sa tie dotazníky zhromaždia, aj keď psychiater nikde nepochybil, predsa len možno zbadať nejaké rizikové faktory, čo môže v budúcnosti pomôcť pri liečbe ďalších ľudí.“

Je pravda, že keď sa niekto pokúsi o samovraždu a zachránia ho, najbližší rok je zvýšené riziko, že svoj pokus zopakuje?

„Áno.“ 

Má takýto človek zvýšenú starostlivosť?

„Mal by mať, ale nie je to povinné. Po samovražednom pokuse by každého mal vidieť psychiater. Nie vždy je to tak. U nás existujú štatistické lístky, kde sa zaznamenávajú samovraždy aj samovražedné pokusy. A podľa nich máme len nepatrne viac pokusov, ako je dokonalých samovrážd, no keby sa to robilo dôsledne, tak by bolo zaregistrovaných pokusov o samovraždu asi desaťnásobne viac ako samovrážd. Preto je pravdepodobné, že po samovražedných pokusoch sa u nás veľa ľudí k psychiatrovi vôbec nedostane. Buď sa nepríde na to, že to bol samovražedný pokus, alebo lekár síce odporučí pacientovi návštevu psychiatra, ten ho však nevyhľadá.“

 

Najčastejšie príznaky depresie: 

• Pokles nálady, intenzívny, hlboký smútok či úzkosť 

• Pocit prázdnoty a beznádeje 

• Neschopnosť tešiť sa

• Strata sebavedomia a sebadôvery

• Pocit viny, sebaobviňovanie až nenávisť k sebe

• Myšlienky na samovraždu 

• Hnev a podráždenie

• Neschopnosť sústrediť sa, zhoršenie pozornosti a pamäti

• Nedostatok energie, vyčerpanosť, spomalenosť

•  Vyhýbanie sa kontaktu s inými, uzavieranie sa do seba

• Odpor k bežným činnostiam ako upratovanie, varenie, osobná hygiena

• Problémy so spánkom

• Nechutenstvo alebo naopak, nadmerná chuť do jedla

• Poruchy sexuálneho fungovania

• Strata schopnosti koncentrovať sa, zhoršenie pozornosti, a tým aj pamäti

Depresia: význam a pomoc

Keď sa hovorí o riziku samovrážd, psychiatri upozorňujú ľudí na to, aby si všímali na druhých typické príznaky – nezáujem o sociálne kontakty a koníčky, rušenie plánov, resp. že človek nemá žiadne plány… V zahraničných médiách sú články o tzv. smiling depression (tak o nej píšu novinári, odborníci hovoria o atypickej depresii), kde tieto príznaky absolútne chýbajú. Túto formu depresie charakterizujú ako takú, keď človek má akoby nasadenú masku a dokonale skrýva svoj smútok a myšlienky na samovraždu. Je veselý, hovorí s ľahkosťou o budúcnosti, bez problémov si robí plány, napríklad si kúpi dovolenku, a zrazu spácha samovraždu. A nikto tomu nerozumie. Čo sa dá robiť v takomto prípade?

„Sú rôzne formy depresií, aj rôzne príznaky. Smutná nálada je len jedným z nich. Tými ďalšími môžu byť poruchy spánku, nechutenstvo, neschopnosť tešiť sa, únava, celkové spomalenie, zníženie fyzickej aktivity, zhoršená výkonnosť… Len celý komplex príznakov môže psychiatrovi napovedať, že človek trpí depresiou, aj keď necíti smútok. A ako sme už spomínali, o samovraždu sa môžu pokúšať aj ľudia, ktorí vôbec nemajú depresiu, ale napríklad majú nízke sebavedomie a na sociálnych sieťach majú len negatívne spätné väzby, a to rozhodne. Pri atypickej depresii si okolie môže všimnúť, že človek je predsa len istým spôsobom spomalený, jeho výraz tváre je iný, stratil chuť do jedla, skrátka nie je to on. Sú ľudia, ktorí dokážu depresiu zakrývať a vedia viac-menej normálne fungovať, ale vidno to na ich výraze tváre, na zníženej mimike a výraze očí. Napríklad český herec Miloš Kopecký, ktorý trpel maniodepresiou, výborne zahral komické role, aj keď mal depresiu. No pred predstavením a po ňom sa nebol schopný s nikým baviť. Mal len naučenú rolu a nikto z divákov si nevšimol, že je smutný. Zaujímavé je, že mániu, čo je opak depresie, ľudia zakryť nedokážu. Keď má niekto veľmi povznesenú náladu, nedokáže sa správať prirodzene.“

Keď jeden novinár opísal svoju skúsenosť s depresiou, okrem iného vyjadril prekvapenie, že nikto z jeho kolegov si nič nevšimol. Ale keby si aj všimli, čo môžu robiť? Napríklad spýtate sa kolegu, či je v poriadku, lebo vyzerá smutný, on povie, že je, a čo ďalej? Nikto nechce byť otravný a príliš vyzvedať…

„Treba sa ho opakovane pýtať na to, ako sa cíti. A snažiť sa tráviť s ním čo najviac času. Človek s depresiou sa vie na nejaký čas vzchopiť, ale vyžaduje si to veľkú námahu. Je pravdepodobné, že keby si ho okolie poriadne všímalo, videlo by príznaky depresie, ale musí vedieť, že ich má hľadať a musí ich poznať. U každého môžu byť príznaky depresie trochu iné. V práci si môžete u kolegov všimnúť napríklad zníženú pracovnú výkonnosť, podráždenosť či nie celkom adekvátne reakcie.“

No čo keď mi kolega povie, že sa nič nedeje, a predsa mám strach, že spácha samovraždu. Čo môžem urobiť?

„Treba ho presvedčiť, aby zašiel za odborníkom, prípadne môžete ísť s ním. Myslím si, že aj napriek veľkému tlaku, ktorý je dnes na lekárov -psychiatrov, keď ide o podozrenie na samovražedné konanie, psychiatri pacienta určite vyšetria čo najskôr, nemali by ho odmietnuť.“ 

Odporúčate baviť sa s depresívnym človekom priamo a povedať mu o svojich obavách,  že spácha samovraždu? Ľudia sa boja, že práve týmto by niekoho mohli k samovražde dotlačiť.

„Rozprávanie o samovražde nikoho k samovražde nedotlačí, je to skôr naopak. Netreba sa toho báť, o samovražedných myšlienkach treba hovoriť. Treba sa pýtať, či  človek myslí na to, že by mu bolo lepšie, keby nežil. Samovražedné myšlienky pritom nemusia byť priamo vyjadrené tak, že chcem si zobrať život a nechcem žiť. Pacienti, ktorí majú depresiu a samovražedné sklony, často hovoria skôr – chcem zaspať. To znamená, chcem to prespať, už tu nechcem byť, je to ekvivalent samovražedného myslenia.”

Najdepresívnejší deň v roku 2020

Tretí januárový pondelok, ktorý tento rok padne na 20.1., sa označuje ako najdepresívnejší deň v roku. Vo verejnosti je tiež známe, že zima so sebou prináša viac depresií ako leto. No pre pacientov vraj býva ťažká aj jar. Čo na to hovoria psychiatri?

„Depresia je výraznejšia na jar a na jeseň. Sezónna depresia je atypická forma depresie, ktorá má často celkom iné príznaky ako ťažká depresia. Títo ľudia často cítia len  únavu, nie výrazný smútok. Pri bežnej depresii pacienti nemôžu spávať, pri sezónnej sú, naopak, nadmerne spaví. Depresívni ľudia majú zníženú chuť do jedla, no ľudia so sezónnou depresiou majú nadmerný apetít, jedia veľa sladkostí. Súčasťou klinického obrazu každej depresie ja aj časový aspekt, hovoríme o chronobiológii. Človek s ťažkou depresiou sa najhoršie cíti ráno a k večeru sa mu uľaví, na rozdiel od neurotických depresií, kde je príčinou stres, a pri ktorých sa ľudia ráno cítia lepšie ako večer. „

Hovorí sa, že proti depresii môže pomôcť rastlinná strava, ženské časopisy odporúčajú tiež potraviny s aminokyselinou tryptofán. Je to pravda?

„Žiadne vedecké štúdie to nepotvrdili. Zdravá strava nemôže zaškodiť, ale depresiu nevylieči. Tryptofán je látka, ktorá je včlenená do metabolizmu sérotonínu, ale vo väčších štúdiách sa neukázalo, že by mohol odstrániť depresiu. Hoci pravda je, že u rezistentných depresií, ktoré nereagujú na liečbu, sa niekedy k antidepresívam pridávajú aj lieky s tryptofánom, no vo forme potravy určite nepomôže.“

Ako teda najúčinnejšie predchádzať depresii?

„Ukazuje sa, že depresiou oveľa častejšie trpia ľudia, ktorí v útlom detstve nemali bezpečný vzťah s matkou, teda mali narušenú vzťahovú väzbu. A tiež tí, ktorí počas detstva zažívali rôzne psychotraumy, pričom rodičia si ani nemusia uvedomovať, že svojím správaním dieťa traumatizujú. Primárna prevencia duševných ochorení by preto mala začať už v detstve, ideálne hneď v pôrodnici, pretože už prvé priloženie dieťaťa a kontakt s matkou koža na kožu je zásadné pre zdravý duševný vývin. A čo sa týka ďalšej prevencie, keď niekto vie, že jeho rodičia trpeli depresiou, mal by byť opatrnejší, mal by vedieť, aké sú príznaky depresie, a keď sa objavia, mal by vyhľadať pomoc. Ťažké depresie bývajú aj geneticky podmienené a môžu vzniknúť veľmi rýchlo. Pritom ľudia si vôbec nemusia uvedomovať, že majú depresiu, ale podľahnú predstave, že sú zlí.  Aj retrospektívne hodnotia celý svoj život ako zlý, majú pocit, že všetko, čo urobili, bolo zlé a že zraňovali svoje okolie, aj keď to nemusí byť pravda. Sú presvedčení, že sú všetkým na obtiaž a do budúcnosti nevidia nič dobré. A tento stav považujú za prirodzený a nemajú potrebu vyhľadať pomoc. Preto je v prevencii kľúčové aj to, aby ľudia vedeli viac o duševných poruchách a nebáli sa vyhľadať lekára.“

Autorka článku: Monika Bothová
Článok bol uverejnený na stránke Ženy v meste, 19. 1. 2020