Ak by existovalo podobné spoločenstvo ako Anonymní alkoholici aj pre tlejúcich ľudí, na prvom stretnutí by som začal takto: „Volám sa Oliver, mám 54 rokov a som vyhorený…“
Vyriešil som to však inak. Po dvoch desaťročiach som vymenil duševnú tvorivú prácu v tzv. marketingovej komunikácii za robotu manuálnu. Pracoval som (a s veľkými úspechmi) dovedna osemnásť rokov vo viacerých reklamných agentúrach, medzitým aj tri roky na marketingu veľkej spoločnosti a posledný rok v PR agentúre. Od jedného pekného dňa zmizli z môjho pracovného kalendára zápisy typu ´PORADA´, ´MEETING JK´, ´DEADL. INZ. ŠPORT´, ´UZÁVIERKA HRÁDZA!´… Vymenili ich písmená R, R, R, P, P, N, N, V, V, V (ranná, popoludňajšia, nočná, voľno). Odišiel som pracovať na montážnu linku do automobilového priemyslu.
Už mi liezlo všetko na nervy. Klienti, šéfka, kolegyne, práca. Už som vedel, že staré dobré časy – keď hlavnou činnosťou bolo „vymýšľanie“ a vedľajším produktom smiech, sú preč. Keď som v branži začínal, myslel som si, že to tempo sa dá vydržať tak dva roky. Vydržal som dvadsaťdva. Stačilo – život je „smena“. A prečo práve práca vo výrobe? Najviac ma lákala predstava, že ruky budú robiť niečo materiálne konkrétne a hlava bude voľná, že sa pípnutím klaksóna po určenej pracovnej dobe práca skončí. Že už niektoré typy ľudí, ktoré nemusím, nebudem musieť vídať…
Nie som naivný, vedel som, že to nebude med lízať. „Nič dobré som nečakal a dobre sa mi to splnilo,“ charakterizoval som zmenu kamošovi do telefónu, keď sa ma po pár dňoch pýtal, že ako. Dali ma zaúčať sa na najťažší stroj v rámci linky – na nitovačku. Vraj sa to tak s novými robí, povedal ten kamoš, ktorý tiež pracuje vo výrobe ale v riadiacej funkcii. Na piaty deň ma pri stroji nechali samého…
Z ľavej strany ľavou rukou zoberiem inteligentnú časť produktu a pravou rukou kúsok vulgárneho železa. Napasujem do seba. Vložím do nitovacieho stroja. Upevním káble. Zavriem. Zasvieti zelené svetielko. Oboma rukami stlačím dva gombíky lisovacieho zariadenia (dobrý nápad, aspoň neprídete o zbytočné prsty). Stroj zalisuje a spustí sa mi nitovacia pištoľ. Ľavou rukou zoberiem nit a vložím do pištole. Buchnem ho do produktu. Dvoma rukami stlačím gombíky. Potvrdím IO (to je niečo ako OK; tipujem, že skratka IN ORDNUNG). Vyberiem produkt zo stroja a položím vpravo na vozík bežiaceho pása linky. Stlačením gombíka IO vozík s produktom odošlem. A toto všetko 850 x za 8 hodín. Taká je norma. Spĺňam.
Som pokojný až spokojný. Aj manželka tvrdí, že som sa zmenil. Nie, pracovné problémy z môjho života nezmizli. Len sú úplne iné. Predtým som obdivoval z branže (napríklad) Miša Pastiera. Ako mu to úžasne ide. Teraz obdivujem Mira Baláža. Ako stojí, ako neurobí ani jeden zbytočný pohyb, ako mu to úžasne ide.
Pamätám si na skvelý pocit veľkej eufórie, ktorá ma zaliala, keď mi v roku 1999 slovenský novinár na medzinárodnom festivale reklamy v kaviarni povedal, že naša agentúra, v ktorej som bol kreatívnym riaditeľom, berie tri ceny. Úplne rovnaký pocit som zažil na lavičke pred výrobnou halou, keď som tam fajčil po smene. Prisadol si môj nadriadený, 27-ročný smenový majster, a povedal: „Som spokojný, Oli. Stíhaš. Bál som sa o teba, ale ideš ako drak.“
Stíham, ale – bolí to. Najviac plece, zápästie a palec. Hlava si pochvaľuje.
Oliver Lippo, freelancer, montážny pracovník